Pred 110 rokmi sa pri Medzilaborciach zrazili dva vlaky. Jeden viezol ranených vojakov, druhý benzín a kone. Nasledoval požiar, ktorý podľa svedectiev horel celé dva dni. Oficiálna bilancia hovorí o 140 mŕtvych.

Skutočný počet obetí však dodnes zostáva otáznikom. V ten večer sa železničná história zapísala do dejín jednou z najväčších tragédií, aké sa kedy na území Slovenska odohrali.

V tieni vojny

Je utorok 26. septembra 1916. Európa je už viac ako dva roky ponorená do prvej svetovej vojny. Rovnako ako Slovensko, jeho severovýchod patrí medzi dôležité dopravné tepny monarchie. Železnice cez Medzilaborce slúžia aj pre vojakov, zbrane, vojenský materiál, kone aj ranených, ktorí sa z frontu vracajú späť do vnútrozemia. Trať cez Lupkovský priesmyk má v tom čase strategický význam. Spája Uhorsko s Haličou a smeruje k pevnosti Przemyśl.

Medzilaborce preto nie sú obyčajnou železničnou stanicou. Premávka je mimoriadne hustá a železničiari pracujú v náročných podmienkach. Železnica bola počas prvej svetovej vojny tepnou armády. Na východ smerovali celé transporty vojakov a materiálu, opačným smerom sa vracali ranení a invalidi. Trať medzi Medzilaborcami a Lupkovským priesmykom pritom nebola jednoduchá. Za Lupkovským tunelom sa trať smerom k Medzilaborciam prudko zvažovala.

Dnes si človek si len ťažko dokáže predstaviť, ako vyzerala prevádzka vtedajších vlakov. Moderné automatické zabezpečovacie systémy neexistovali a vozne nebrzdila jednotná tlaková brzda tak, ako ju poznáme dnes. O brzdenie sa starali brzdári na jednotlivých vozňoch. A práve brzdenie sa v osudný večer stalo rozhodujúcim problémom.

Zábava sa skončila tragédiou

V Lupkove sa konala zábava, na ktorú prišli aj železničiari a vojaci z Medzilaboriec. Po jej skončení sa účastníci vracali späť. Nastúpili do vojenského vlaku, ktorý mal v súprave cisterny s benzínom, vozne so zrekvirovanými vojenskými koňmi a služobné vozne. Podľa historických materiálov bol vlak zložený z 19 cisterien a 18 vozňov s koňmi. Niekoľko minút pred ním pritom z Lupkova odišiel nemocničný vlak s ranenými a vojnovými invalidmi.

Nikto ešte netušil, že oba vlaky smerujú k jednej z najhorších železničných katastrof v dejinách regiónu. Táto nehoda sa zapísala do dejín. Krátko po vyjdení z Lupkovského tunela začal cisternový vlak zrýchľovať. Trať smerovala dolu a rušňovodič si všimol, že súprava naberá rýchlosť, ktorú sa nedarí udržať pod kontrolou. Začal píšťalou dávať brzdárom pokyny, aby pritiahli ručné brzdy. Brzdári však nedokázali vlak dostatočne spomaliť.

Rýchlosť ďalej narastala. Vlak sa rútil dolu svahom smerom na Medzilaborce, pričom pred ním išiel nemocničný vlak. Časť ľudí v ňom možno ani netušila, čo sa blíži. Záchrana bola prakticky nemožná. Pred stanicou Vydraň narazil cisternový vlak do zadnej časti nemocničnej súpravy. Podľa historických zdrojov sa zrážka odohrala pri rýchlosti približne 100 kilometrov za hodinu.

Nasledovalo to najhoršie. Cisterny sa pri náraze poškodili a benzín sa rozlial. Vzápätí sa vznietil. Plamene zachvátili trosky oboch vlakov a zrážka sa v priebehu okamihu zmenila na obrovský požiar. Svedectvá o katastrofe pôsobia aj po viac ako storočí takmer neuveriteľne.

Údolie osvetľoval požiar

Horiace súpravy nebolo možné okamžite uhasiť. Podľa dobových a neskorších záznamov požiar pokračoval celé dva dni. Benzín sa mal dostať aj do okolia a požiar zasiahol časť údolia. Záchranári, vojaci a pomocné vlaky síce dorazili na miesto, no k horiacim troskám sa spočiatku prakticky nedalo dostať. Najväčšiu nádej na prežitie mali ľudia v predných vozňoch nemocničného vlaku. Pre mnohých ďalších však už nebolo úniku.

Dve súpravy sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenili na horiacu masu kovu, dreva, benzínu a ľudských tiel. Oficiálna bilancia bola desivá: 140 mŕtvych a približne 80 uhynutých koní. Historici však upozorňujú, že skutočný počet obetí nemusí byť nikdy presne známy. Dobové svedectvá hovoria dokonca o výrazne vyššom počte, v niektorých prípadoch až o dvojnásobku oficiálnej bilancie.

Práve preto je označenie „najväčšia železničná tragédia na území dnešného Slovenska“ potrebné vnímať s určitou opatrnosťou. Oficiálne číslo 140 obetí však túto katastrofu radí na úplný vrchol historických železničných nešťastí na Slovensku. Aj odborná literatúra uvádza nehodu vo Vydrani z roku 1916 ako najtragickejšiu nehodu vlakov na území Slovenska v sledovanom období.

Vyšetrovanie bez jasného vinníka

Dnes by po podobnej katastrofe nasledovalo rozsiahle vyšetrovanie, analýza záznamov, technická expertíza, výsluchy posádok a preverovanie každého článku bezpečnostného systému. V roku 1916 však bola situácia úplne iná. Veľká časť ľudí, ktorí mohli vypovedať o posledných minútach pred zrážkou, zahynula. Prežili iba niektorí členovia posádky a cestujúci.

Historici zároveň upozorňujú, že o nehode sa zachovalo prekvapivo málo dokumentov. Vojenské úrady navyše mali na udalosť uvaliť informačné embargo. Vyšetrovacia komisia napokon dospela k záveru, že hlavnou príčinou bolo nedostatočné brzdenie cisternového vlaku. Prípad však zostáva aj dnes zahalený množstvom nejasností. Historici upozorňujú, že v archívoch sa zatiaľ nepodarilo nájsť kompletnú vyšetrovaciu dokumentáciu a časť odpovedí môže byť ukrytá v archívoch vo Viedni, kde sa vzhľadom na vtedajšiu správu železníc mohla zachovať pôvodná vyšetrovacia správa.

Jedným z najdôležitejších dôsledkov nehody boli zmeny v brzdení vlakov na tomto úseku. Po katastrofe sa podľa historických prameňov zvýšili požadované brzdiace percentá pre vlaky smerujúce z Lupkova dolu do Medzilaboriec. Pôvodná hodnota 27 percent sa mala zvýšiť na 35 percent. Cieľ bol jednoduchý – zabezpečiť, aby vlaky dokázali na prudkom klesaní účinnejšie spomaľovať a zastaviť.

Dnes ide o samozrejmosť. Bezpečnosť železníc je postavená na celom systéme pravidiel, technických zariadení, signalizácie, bŕzd a kontroly. V roku 1916 však bola železnica stále výrazne závislá od ľudského faktora. A práve Vydraň ukázala, aké katastrofálne následky môže mať kombinácia náročného terénu, ťažkého vlaku, nedostatočného brzdenia a hustej vojenskej prevádzky.

Hroby bez mien

Požiar zhasol, no tragédia sa neskončila. Trosky bolo potrebné odstrániť a trať sprevádzkovať. Podľa historických zdrojov bola železničná doprava prerušená približne osem dní. Obete pochovali na vojenskom cintoríne vo Vydrani. Mnohí z nich zostali bez mena. Aj dnes je Vydraň miestom, ktoré tragédiu pripomína. V roku 2016, pri storočnom výročí nehody, bola na budove železničnej stanice v Medzilaborciach odhalená pamätná tabuľa.

Mala pripomenúť udalosť, o ktorej sa desaťročia vedelo len málo. Vojnový cintorín vo Vydrani pritom dodnes uchováva pamiatku ľudí, ktorí zahynuli v období prvej svetovej vojny. Časť obetí železničnej katastrofy je pochovaná práve tam. Vydraňská katastrofa je paradoxne jednou z najväčších a zároveň najmenej známych tragédií slovenských železníc. Možno je to tým, že sa odohrala počas prvej svetovej vojny, v čase, keď ľudských obetí pribúdali na frontoch tisíce denne.

Možno preto, že išlo o územie vtedajšieho Uhorska a príbeh sa neskôr stratil v zložitých dejinách regiónu. A možno aj preto, že vojenská správa nechcela, aby sa o katastrofe príliš hovorilo. Isté však je, že 26. september 1916 zostal v histórii zapísaný ako deň, keď sa pri Vydrani stretli dva vlaky a železnica sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenila na horiace peklo. Oficiálne 140 mŕtvych. Desiatky ďalších otáznikov. Osem dní bez prevádzky. A pravidlá brzdenia, ktoré sa po katastrofe sprísnili.

Za číslami však zostávajú ľudia – ranení vojaci vracajúci sa z frontu, železničiari, vojaci, cestujúci aj tí, ktorí sa v ten večer vracali zo zábavy v Lupkove. Ich príbeh sa takmer stratil. Na mieste, kde dnes prechádzajú vlaky cez pokojné údolie pri Medzilaborciach, však pred 110 rokmi horeli dve železničné súpravy a s nimi aj jedna z najtragickejších kapitol dejín železníc na Slovensku.

Zdroje: ŽSR – časopis Semafor, Rusyn.sk , ZSSK , Slovenské dráhy 1918–1948 – historická publikácia, TASR / Vtedy , Denník N