foto: Peter Leigh / Flickr/Misty morning freight
Práca rušňovodiča je síce doménou mužov, no aj napriek tomu sa pred 60 rokmi zamestnala prvá rušňovodička. Prvou ženou v celej ČSD bola Margita Horváthová, ktorá nastúpila do profesie v roku 1963. Dnes už 80 ročná pani ani po tých rokoch neľutuje svoje rozhodnutie a tvrdí, že to stálo za to.
Hneď po ukončení elektrotechnickej priemyslovky nastúpila do košického depa na pozíciu elektromechaničky. Po mesiacoch práce išla za svojím vedúcim a povedala mu, že jej sen je práca rušňovodičky. Ten jej povedal, že ak si to premyslí a bude mať aj naďalej záujem o túto prácu, môže ísť na kurz. Aj sa tak stalo a nastúpila na kurz pri Gelnici. Jej práca začínala na elektrických rušňoch, kurz na dieselové mašiny si urobila až o niekoľko rokov neskôr.
Najprv jazdila na postrkoch v Nižnej Myšle po Slančík, kde vytláčali ťažké nákladne vlaky. „Bolo to náročné, no mám na to krásne spomienky,“ povedala Margita. Neskôr sa presťahovala k prekladisku v Čiernej nad Tisou, kde jazdila do Spišskej Novej Vsi s nákladnými vlakmi. Vyskúšala si aj jazdu na medzinárodných rýchlikoch medzi vtedajším Československom a Sovietskym zväzom. Vlaky niesli mená Dukla a Milovice. Do vlaku Milovice sa nedalo pristúpiť, vo vozňoch sa viezli vojaci a ich manželky a tovar, ktorý nebolo možné v Sovietskom zväze zohnať.
S úsmevom na tvári si spomína na deň, kedy si vo vlakopise našla miesto svojho mena, meno prvej kozmonautky Tereškovej. Na otázku, akú profesiu by si vybrala dnes, ak by bola opäť mladá, povedala, že opäť by bola rušňovodička, no nie za podmienok aké sú na železnici dnes. „My sme jazdili s pomocníkmi a železnica nebola rozdrobená na viacero firiem, kde sa každý hrá na vlastnom piesočku. Byť rušňovodičom vtedy niečo znamenalo! Asi som stará škola a pozerám sa na to pohľadom človeka, ktorý väčšinu života prežil v iných podmienkach,“ spresnila.
Po 20 rokoch na železnici dokončila odbor elektrickej trakcie a energetiky na VŠ v Žiline a kvôli rodine sa zamestnala ako inžinierka železničnej dopravy v depe Čiernej nad Tisou. Práca na železnici zostala v rodine. Manžel pani Margity celý život pracoval ako rušňovodič-inštruktor. Rušňovodičom sa stal aj ich syn Miroslav.
A, čo bolo podľa Margity najťažšie na práci na železnici?
Pani Margita uviedla, že náročný bol vždy začiatok a koniec práce. Zvlášť keď práca vyšla na skoré ranné hodiny. „Najťažšie pre mňa bolo, keď som musela ísť do práce na Štedrý večer a nemohla som byť s mojou rodinou,“ spresnila. Dodala, že kedysi boli rozsvietené na každej stanici vianočné stromčeky a z okien výpravcov bol vždy ďalší stromček. Bolo to pre pani Margitu podľa jej slov vždy veľmi náročné, pretože vždy keď sa pozrela na rozsvietený zasnežený stromček, vždy si spomenula na svojich blízkych a na fakt, že s nimi nemôže byť.
„Keď v minulosti odchádzal rušňovodič do služby, blízki mu želali šťastný návrat. Viem, čo všetko sa môže počas zmeny prihodiť. Preto všetkým rušňovodičkám a rušňovodičom želám šťastný návrat, ale v kútiku duše aj návrat atmosféry, ktorá na rušni kedysi vládla,“ uzavrela Margita Horváthová.